Rodina

Odpadové hospodárstvo obyčajnej rodiny

RRR – reduce, reuse, recycle – slogan moderného Európana.

Keď čítam o propagovanej odpadovej hierarchii, časom rozšírenej ešte o jedno R (RRRR – refuse, reduce, reuse, recycle), dozvedám sa najmä o tom, že recyklovať je málo, mala by som nakupovať bezobalové potraviny, staré črepníky využiť ako dekoráciu a podobné nezmysly. Viem, že ochrana životného prostredia sa mi postupne dostala pod kožu: recyklujem, jem menej mäsa a snažím sa zanechať menšiu uhlíkovú stopu. No všetko robím do takej miery, aby som to zvládala dlhodobo každý deň a len potiaľ, na čo mám dosah.

Môj dosah v odpadovom hospodárstve

Refuse – odmietni to, čo nepotrebuješ

V mojom dome má každá potrebná vec svoje miesto a všetok voľný priestor je už obsadený vecami, ktoré používam, alebo sa jedného dňa zídu. Preto nemám problém v obchode odmietnuť ponúkané výhodné balíčky, zľavy alebo lákadlá k nákupu. Zapratané police a skrine sú moje prirodzené hranice, ku ktorým som sa časom dopracovala. Dnes kupujem nové veci len vtedy, keď sa mi doma uvoľní miesto.

Reduce – redukuj veci, ktoré potrebuješ

Ľahko sa mi chváli, že s týmto pravidlom nemám problém, najmä v mojom šatníku. Od detstva nerada nakupujem oblečenie. Takže nové si kupujem, až keď sa staré rozpadáva. Moja Achillova päta je však dielňa, v ktorej ešte nemám všetko, “čo by som potrebovala”. Našťastie aj tá už je preplnená a v posledných rokoch už nemám dostatok voľného času, ktorý by som v nej mohla tráviť.

Reuse – “toto sa ešte zíde” 

bolo heslo mojej mamy. Naozaj vedela uskladniť všeličo a mnohé veci vedela použiť. Tento prístup som si osvojila. Bohužiaľ nezbieram látky, nite a zipsy, ale dosky, porezy a iný objemný materiál. Problém je v tom, že to fakt zaberá veľa miesta. A keďže “reuse” vyžaduje veľa času, odložené veci mi v ostatnom čase len zaberajú priestor. 

Podobne dopadli kelímky od jogurtu, ktoré som zbierala na presádzanie sadeníc: dve jari po sebe som nestihla sadenice vysiať a kelímky putovali na recykláciu. O sklenených fľašiach na zaváranie ani nehovorím. Roky som ich poctivo uskladňovala na džemy, kompóty či zaváraniny a med. Našťastie sesternica začala veľa zavárať, tak som jej ich mohla posunúť. Inak by skončili v kontajneri na sklo.

No stále nakupujem potraviny v obaloch, ktoré vyhodím. Pretože keď v obchode, kde práve nakupujem, nebalený tovar práve nemajú, nebežím do iného, aby som zachránila planétu. Potrebujem uvariť večeru!

Recycle – recykluj 

to, čo nevieš zredukovať a čo sa ti už nezíde.

Aj recyklácia zaberá určitý časopriestor. To, že vyčistiť špinavé konzervy a kelímky zaberie určitý čas ešte zvládam. No stále sa neviem zmieriť so zavadzajúcimi vrecami triedeného odpadu, o ktoré sa doma potkýnam. Zaberajú miesto, s ktorým som doma nepočítala a nemôžem ich vyhodiť do kontajnera vtedy, keď potrebujem, pretože nám ich mesto odváža v presných termínoch. 

Život modernej Európanky nie je na ružiach vystlaný.

Teraz vážne

Štatisktiky Eurostatu hovoria, že bežný občan Slovenska vyprodukuje až 450 kg komunálneho odpadu. Avšak to, že komunálny odpad tvorí len 8,5% z celkového vyprodukovaného odpadu v EÚ je informácia, ktorú treba dlho hľadať. (Najčerstvejšie štatistiky som našla z roku 2016).

Najväščie percento z odpadu tvorí stavebný a demolačný odpad – viac ako jednu tretinu. Pri tomto porovnamí mám dojem, že vytriedený kelímok od jogurtu je výsmechom mojej snahy, keď na skládkach končia celé domy a ja to nijako neviem ovplyvniť.

Mladí architekti – recyklátori

Na Slovensku je veľa opustených budov, ktoré sa dajú prerobiť na pekné a účelné priestory. Vyžaduje to však invenciu a odvahu. Nikdy neviete, na čo pri rekonštrukcii natrafíte. Finančný odhad rekonštrukcie sa ťažko robí a často nezodpovedá realite. Preto developeri uprednostňujú “ľahšiu” aj keď pre planétu zaťažujúcejšiu cestu. Síce stavajú nové, nízkoenergetické budovy, no do celkovej spotreby nezarátavajú energiu potrebnú na vstupe (búranie, výroba stavebných materiálov). 

Stavebný materiál tvorí ¼ až ½ celkovej uhlíkovej stopy budovy. Napríklad výroba betónu zanecháva až 3-krát väčšiu uhlíkovú stopu ako letecká preprava a oceľ ešte vyššiu.Takže aké úspory?

Našťastie medzi mladými architektmi vyrastajú aj takí, čo si nezmysel cyklu “zbúrať staré, vyrobiť nový materiál a z neho postaviť nové” uvedomujú. V Čechách napríklad skupina mladých architektov založila databázu “Prázdne domy” a snažia sa im nájsť novú náplň a využitie a u mladých ľudí nachádzajú veľkú podporu.

Moja stavebná uhlíková stopa 

Keď si spätne premietnem rekonštrukcie, ktoré som realizovala, tak s čistým svedomím môžem prehlásiť, že zakaždým príliš nezaťažli životné prostredie. Že som k ochrane životného prostredia už dávno pristupovala intuitívne správne a že sa dokonca zlepšujem.

Pri rekonštrukcii svokrovho domu pred dvadsiatimi rokmi sme nechali aspoň obvodové múry. Zvyšok sme museli prerobiť, lebo mal nízke stropy a bol postavený z “reuse” materiálu, ktorý dosluhoval. 

Dom, v ktorom žijeme s manželom a deťmi, sme nechali stáť takmer celý. Ten sme prerábali pred pätnástimi rokmi a zbúrali sme len tri priečky. Jednu preičku sme postavili z tehál, tri zo sadrokartónu. Vyhodili sme aj starú škridľu. To všetko len vďaka tomu, že tento dom mal dobrý pôdorys, bol veľmi dobre a dômyselne postavený, z kvalitných materiálov. Inými slovami mali sme šťastie. Stavali ho v období medzi vojnami, kedy bolo dostatok materiálu a pre človeka, ktorý stavbám rozumel.

Pri prerábke investičného bytu som zas viazaná sumou za celkovú rekonštrukciu aj so zariadením. Preto si nemôžem dovoliť zbúrať ani jednu priečku. Aj napriek tomu, že niektoré držia len zázrakom a ešte sme nevymieňali zárubne. 

Reuse nie je jednoduché

Zariadenie a spotrebiče do spomínaného bytu kupujem z druhej ruky. A musím povedať, že to vôbec nie je jednoduché. 

Nutnou podmienkou opätovného použitia čohokoľvek je kvalita a vkus. Keď si porovnáte nábytok zo 60-tych či 70-tych rokov s mladším nábytkom, pochopíte. Hustá drevotrieska sa nezničí a drevenú dýhu na povrchu viete zreparovať. To sa nedá povedať o moderných veľkoplošných materiáloch. Drevotrieska je riedka, ľahko vo vlhkom prostredí napučí a na povrchu je papier, v lepšom prípade lamino. Ani jedno neviete opraviť. Poškodený nábytok môžete len vyhodiť. Nábytok z osemdesiatych je síce z kvalitného materiálu, no nedá sa naň pozerať. A prerobiť ho na niečo znova-použiteľné sa javí priam až nemožné.

Pri kúpe elektrospotrebičov na bazoši mám tiež malú dušičku. Viem, že podstupujem pomerne veľké riziko, pretože pravdepodobnosť, že sa elektrospotrebič pokazí po 2-ročnej záruke je vysoká. Už nekúpite Tatramatku, ktorú po 50-tich rokoch opustíte len preto, že predávate babkin dom aj so všetkým funkčným zariadením.

Záver

Environmentálne správanie vyžaduje veľa času a osobnej energie – komodity, ktorých máme nedostatok. Je úctyhodné, ako veľa firiem investuje do schémy EMAS a že je “in” recyklovať a správať sa “environmentálne zodpovedne”.

No optimista budem vtedy, keď zberný dvor bude slúžiť nie len ako odkladisko odpadu, ale budem si odtiaľ môcť vyniesť starý funkčný nábytok alebo televízor. Keď staré pekné budovy nebudú chátrať len preto, že majiteľ na tom mieste chce postaviť niečo “výdatnejšie”, ale im nájde adekvátne využitie, zrekonštuuje ich a zveľadí také, ako stoja.

Tags:

Pridaj komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *