Ovocné steny alebo história skleníkov 

Hovorí sa, že ak by sme sa chceli správať dostatočne ekologicky, mali by sme jesť lokálne a sezónne potraviny, ktoré nemusíme prepravovať na veľké vzdialenosti, a nie sú dopestované v energeticky náročných skleníkoch.
Podľa FAO je energetická náročnosť plodín pestovaných v skleníkoch 10-20-krát vyššia, ako keď sú tieto plodiny pestované na poliach. Napríklad v Holandsku (najväčší producent skleníkovej zeleniny) na vypestovanie 1 kg paradajok spotrebujú približne 40 MJ energie, čo je porovnateľné s energetickou náročnosťou chovu ošípaných v USA :-).
Preto Holandsko ročne na svojich 10.500 ha spotrebuje toľko zemného plynu, ako je polovica množstva fosílnych palív, ktoré Holanďania spotrebujú pri jazde autom.

Ako je možné že sa, aj naprek tejto energetickej náročnosti, vyvinula tak masívna produkcia zeleniny pestovanej v skeleníku?

Ovocné steny

Celá vec vznikla z toho, že už v dávnejšej minulosti bohatí ľudia chceli vypestovať v severnejších lokalitách Európy svoje obľúbené teplomilné stredomorské rastliny. V tom čas však mali len obnoviteľné zdroje energie :-).
A podotýkam, že tento luxus si mohli dovoliť len v oblastiach, kde nie sú zimné mrazy.

Nápad, ako to docieliť, prišiel od švajčiarskeho botanika Conrada Gessera, ktorý roku 1561 popísal vplyv slonkom zohriatej steny na rýchlejšie dozrievanie fíg a ríbezlí rastúcich v blízkosti múru.
Vhodne postavený ovocný múr s južnou orientáciou odráža svetlo v priebehu dňa a zlepšuje podmientky pre rast počas dňa. Zároveň absorbuje slnečné svetlo, ktoré cez noc vyžiari formou tepla, vďaka čomu pri múre vzniká mikroklíma s teplotou vyššou aj o 10°C oproti teplotám v okolí. Ovocné steny taktiež chránia úrodu pred nepriaznivým vetrom, a pridaním malej striešky aj pred dažďom a krúpami.

Toto pozorovanie viedlo k stavbám ovocných múrov a “veľko-výrobe” ovocia. Stavbu ovocných stien podporilo aj obdobie tzv. malej doby ľadovej, ktorá trvala približne od roku 1550 po 1850. V tom čase už vo Francúzsku vylepšili tvarovanie stromov na “palmetu”, alebo “špalier”, ktoré zabezpečilo nielen to, že sa všetky konáre stromov nachádzali v blízkosti zohriatych múrov, ale vhodná vzdialenosť od múru zabezpečila aj dobrú cirkuláciu vzduchu a hubenie škodcov nad zemou.

Ovocné steny v Paríži

Spočiatku sa ovocné steny objavovali výlučne v záhradách bohatých, avšak niektoré francúzske regióny postupne prešli na prímestské veľko-pestovanie ovocia pri vybudovaných ovocných stenách.
Jedno zo známych miest je predmestie Paríža – Montreuil, kde ovocie pestujú už od 17. storočia a v období najväčšej slávy mali viac ako 600km ovocných stien na rozlohe 300 ha.

Dodnes udržiavajú tieto múry vysoké 2,5-3 metre, hrubé pol metra, omietnuté vápencovou omietkou, aj s ľahkými materiálmi prichystanými na zakrytie stromov počas veľmi chladných nocí. Spleť múrov dodnes vytvárajú menšie “záhrady” a v ich strede pestujú plodiny menej náchylné na chlad ako sú jablone, hrušky, maliny, zelenina alebo kvety.

Vinice v Thomery

V roku 1730 bol obdobný priemysel vybudovaný v Thomery (asi 60 km juhovýchodne od Paríža). Tu však začali pestovať vinič a dodnes je to jedna z najsevernejších oblastí, kde ho pestujú vo veľkom.

V Thomery stavali múry z hliny, 3 metre vysoké a až 100 metrov dlhé, vzdialené od seba 9 až 10 metrov. Vinič je exponovaný na juhovýchodnú stranu. To kvôli vetru a dažďom, ktoré v týchto končinách prichádzajú z juhozápadu.
Samozrejme pestovanie pri ovocných stenách zdokonalili: vo vzdialenosti 1-2,5 metra od hlavných múrov pribudovali nižšie, jeden meter vysoké múriky, čím mikroklímu ešte vylepšili. Taktiež vyvinuli lepšie techniky na strihanie viniča a ťahanie ho popri stenách. Naviac k niektorým múrom pridali sklenené striešky, chrániace hrozno pred dažďom.

Ovocné steny v najsevernejších oblastiach

Aj v nížinách Holandska a Belgicka vznikol priemysel postavený na ovocných stenách zameraný na produkciu hrozna. Od roku 1850 sa Hoeilaart (neďaleko Bruselu) a Westland (Holandsko-dnes najväčší producent zeleniny a ovocia zo skleníkov) sa stali významnými producentami stolového hrozna.

 

 

Tu boli ovocné steny vylepšené o ďalšie detaily: pôdorys múrov bol v tvare vlny alebo s hranatými výstupmi. Vďaka tomuto tvaru sú múry stabilnejšie, nemusia byť veľmi hrubé (čím sa ušetrí na materiále) a naviac tým, že stromy sú vysadené len v konkávnej časti múru, sú chránené z väčšej časti než pri rovnom múre. Tento detail je, vzhľadom na zemepisnú šírku Holandska a Belgicka, veľmi dôležitý.

Vyhrievané ovocné steny

Británia síce nemala mestské poľnohospodárstvo taký rozmach ako Francúzsko, Holandsko alebo Belgicko, no ovocné steny vo vidieckych záhradách boli štandardom už od začiatku 17. storočia.
Tento skvelý vynález Angličania v 18. storočí ešte vylepšili a začali stavať ohňom vyhrievané múry. V múroch vybudovali systém komínov a ohnísk (neskôr pecí), v ktorých kúrili a chránili tak rastliny pred sychravým a chladným počasím. V druhej polovici 19. storočia tieto pece a komíny vymenili za potrubia s horúcou vodou.

Pravidelná údržba ovocnej steny bola vždy nákladná a orez stromov vyžadoval veľa odbornej zručnosti. Preto v čase rozmachu železničnej prepravy koncom 19. storočia, kedy zaznamenávame rozmach prepravy tovaru, záujem o ovocné steny v Európe výrazne klesol.

Zrod skleníka

Kým ľudia neprišli na to, ako odlievať veľké tabule skla (1844), mali k dispozícii len fúkané sklo a tabule malých rozmerov, ktoré vedeli vkladať do drevených rámov.

Preto ako prvé skleníky už v 17. storočí používali sklenené zvony (veľké poháre v tvare zvona obrátené hore dnom), ktoré v chladných obdobiach prikurovali konským hnojom. Neskôr vymysleli parenisko alebo teplú hriadku. Všetky tieto vynálezy však mali svoje výrazné obmedzenia.

Začiatkom 19. storočia začali holandskí pestovatelia s prvými experimentami pestovania hrozna za skleneným oknom. Túto metódu postupne vyvinuli až do skleníkov postavených k ovocným stenám. Prvý takýto skleník bol postavený v regióne Dutch Westland okolo roku 1850, teda len pár rokov po objavení výroby tabuľového skla. V roku 1881 mali postavených už 22 km takýchto skleníkov. Dnes by sme takéto skleníky nazvali “pasívne solárne skleníky”.

 

 

Vývoj skleníka nasledoval míľovými krokmi, postupne boli pridané izolačné rohože chrániace ako pred únikom chladu, tak pred spálením. No teplo stále čerpali z vyhriatych murovaných stien.

 

Až v roku 1890 boli postavené prvé celosklenené skleníky. Prvým impulzom bolo rozšírenie výroby tabuľového skla a druhým bolo zdokonalenie využitia fosílnych palív na vykurovanie.
Takto sa rozšíril do sveta vynález menom skleník a stavba a využitie tepla z ovocných múrov upadla do zabudnutia.
Malý come back zažili v 70-tych rokov minulého storočia počas energetickej krízy. Tá však bola úspešne zažehnaná a tak v skleníkoch znova kúrime plynom.

 

Zdroj: lowtechmagazine.com/fruit-walls-urban-farming