Moderné školstvo a sebariadené učenie

Vždy bolo pre mňa zaujímavé pozorovať moje deti pri ich činnostiach (hrách). Ale až pri najmladšej dcére som pochopila, že tieto činnosti majú dôležitú spoločnú črtu. Príde moment, keď ju začnú robiť, niekoľko týždňov intenzívne, takmer posadnuto. Niečo sa pri tom naučia, zjavne niečo dôležité a podstatné pre ich vývoj, a vzápätí ju odložia. A nie vždy majú chuť sa k nej vrátiť. Už len ak potrebujú danú zručnosť použiť v „praxi“.

Keď som v tom čase nevytvorila vhodné podmienky, záujem časom opadol bez ohľadu na to, či sa dieťa dostatočne vyhralo alebo nie. Takto som premeškala obdobie modelovania u najstaršej dcéry. Fimo hmotu a najmä vhodný priestor na prácu dostala až keď sa modelovacie obdobie chýlilo ku koncu. U syna sme to už zvládli lepšie. A pri najmladšej som vedela reagovať takmer okamžite. Skladanie puzzle? Šup, niekoľko krabíc puzzle. Strihacie obdobie? Šup, štós farebného papiera a hromada látok.

Sebariadené učenie

Až nedávno som pochopila, že tento proces, čo u mojich detí prebiehal, je rýdzi proces učenia. Pedagógovia a psychológovia mu hovoria autoregulované (sebariadené) učenie. Takto fungovali moje deti až kým nenastúpili do školy. No v škole ho nikdy nezažili. Aby sa s vervou pustili do učenia, im chýbal niektorý z predpokladov: buď dostatok vonkajších podnetov, alebo kolektív detí rôznych vekových skupín, najčastejšie však vnútorné vyzretie či dispozícia v momente, keď sa danú vec mali kolektívne učiť. Nech sa učitelia snažili ako mohli, nemohli vystihnúť správne načasovanie a synchronizáciu týchto predpokladov. Buď prišli neskoro, alebo v predstihu.

Heterogénna skupina detí inšpiruje

Vnútorná motivácia

A pritom je to veľmi jednoduché: keď sú všetky tieto predpoklady zosynchronizované, dieťa cíti vnútornú motiváciu robiť danú činnosť. Hra alebo učenie (v skutočnosti je to jedno a to isté). Tá činnosť uspokojuje jeho potreby, dáva mu zmysel a preto sa jej intenzívne venuje. Nepotrebuje žiadnu vonkajšiu motiváciu, odmenu, pochvalu, trest.

Myslím, že to isté prežívajú aj dospelí, len už nie tak často ako deti. Detský mozog je nastavený na učenie. Deti vlastne žiadne iné zadanie ani nemajú :-), len pochopiť tento svet a naučiť sa ako funguje. A keď si môžu vybrať samé, ráno vstanú veselé s fokusom na niečo veľmi zaujímavé.

Čo je hra?

Práve táto činnosť vyvolaná vnútornou motiváciou. V skutočnosti je to krvopotné učenie a spoznávanie sveta. Vytváranie a overovanie veľkého množstva hypotéz. Experimentovanie, prechádzanie cez pokusy a omyly a v neposlednom rade štatistické vyhodnocovanie veľkého množstva dát. Je neuveriteľné, ale v štatistike je 4-ročné dieťa lepšie ako bežný dospelý.

V podstate detská hra je tvrdá práca. Ale aj napriek tomu ju môžeme našim deťom závidieť. Práve preto, že ju vykonávajú s ľahkosťou, chuťou a elánom, pretože vychádza z ich vnútornej motivácie. Alebo sa to môžeme od nich znova naučiť.

Zázračná škola

V tomto tkvie kameň úrazu nášho školstva. Ambície úradníkov, učiteľov a iných dospelých rozhodovať kedy, ako, kde, s kým a čo sa má dieťa učiť. Veď dieťa samé vie určiť o čo má záujem, čím sa chce zaoberať. Inými slovami: ako a s čím sa chce hrať. Len ho nemôžeme našimi regulami zdeformovať.

Sebariadené učenie je efektívne

Reformy školstva nám situáciu nezachránia. Nepomôžu špeciálne edukačné pomôcky, didaktické puzzle mapy, či Planéta vedomostí. Cesta je vytvoriť úplne nový školský systém.

Stačí sa inšpirovať už fungujúcimi školami. Napríklad Sudbury Valley School v USA, ktorá vytvára prostredie podporujúce sebariadené učenie.

Zarážajúca efektivita

V tejto škole veľa vecí nechávajú na samotných žiakoch a učenie ide vo vlne ich vnútornej zrelosti. Až v tomto momente môže nastúpiť vedenie dospelého. Ten je skúsenejší, vie nastaviť pravidlá, a deti sú ochotné ich rešpektovať. Tak sa napríklad skupina detí tejto školy naučila matematiku základnej školy za 6 týždňov: 2-krát týždenne výuka matematiky s učiteľom a každý deň počítanie príkladov. No základom bolo, že žiaci sami prišli za učiteľom, aby ich ju naučil.

Keď sa spojí záujem o danú vec, vnútorná motivácia a zrelosť, tak učenie ide veľmi rýchlo. Tento fakt viem potvrdiť z vlastnej skúsenosti. Syn v priebehu pár týždňov zvládol učivo matematiky strednej (a nakoniec aj základnej) školy. Dôvod bol prostý: chcel sa dostať na vysokú školu, kde musel pri vysokej konkurencii urobiť prijímacie pohovory. Zvládol ich na 90%.

Pri tejto skúsenosti mi zakaždým napadne jeden poznatok: „Neexistuje žiadny génius, stačí len desať tisíc opakovaní.“